Mikuláš PavlíkPřed pěti lety, na jaře roku 2012, kázal v sokolovském sboru předseda Česko – Slovenské unie Církve adventistů sedmého dne Mikuláš Pavlík. Tématem jeho kázání byla 9.kapitola Janova evangelia, ve které „slepý ukazuje cestu vidoucím“.

Text z Bible: Cestou uviděl člověka, který byl od narození slepý. Jeho učedníci se ho zeptali: „Mistře, kdo se prohřešil, že se ten člověk narodil slepý? On sám, nebo jeho rodiče?“ Ježíš odpověděl: „Nezhřešil ani on ani jeho rodiče; je slepý, aby se na něm zjevily skutky Boží. Musíme konat skutky toho, který mě poslal, dokud je den. Přichází noc, kdy nikdo nebude moci pracovat. Pokud jsem na světě, jsem světlo světa.“ Když to řekl, plivl na zem, udělal ze sliny bláto, potřel slepému tím blátem oči   a řekl mu: „Jdi, umyj se v rybníce Siloe.“ (To jméno znamená ‚Poslaný‘.) On tedy šel, umyl se, a když se vrátil, viděl. Jan 9, 1-7

Zde je celé kázání: Keď slepý ukazuje cestu tým, čo vidia

Náš dnešný príbeh z Jánovho evanjelia sa začína otázkou. Ja by som tú otázku nazval otázkou večnou. Odkedy si človek žijúci v tomto svete uvedomuje, že okolo neho existuje zlo v rôznych podobách, už či vo forme zákernej choroby, bolestného utrpenia, ľudských tragédií či prírodných katastrof – vždy sa pýta po príčinách. Prečo sa to stalo, prečo sa také veci stávajú? Čo ich spôsobuje? Kto za to môže?

My veriaci vyslovujeme často ešte konkrétnejšiu otázku: Presne ako učeníci, o ktorých tu čítame. „Kto zhrešil?“ Realitu existencie zla vnímame ako prirodzený dôsledok rovnice – príčina – následok. V našom prípade to znamená, že následok – teda určité nešťastie – musí mať zákonite svoju príčinu a tou je hriech. Logicky nám z toho vyplýva, že dôsledkom hriechu – či už individuálneho alebo kolektívneho – je trest vo forme nejakého nešťastia. Tak často premýšľame my a tak premýšľali aj Ježišovi učeníci.

Učeníci položili podobnú otázku Ježišovi, keď zbadali vedľa cesty žobrať slepca. Perfektný námet na náboženskú diskusiu. Vždy aktuálny. Vždy budú okolo nás tí, na ktorých sa tá otázka hodí dokonale. A aby to nemal Ježiš až také zložité, učeníci mu dali na výber dve možnosti. Po a) zhrešil on sám, po b) zhrešili jeho rodičia  Viac možností nenašli. Oni chceli so svojím Majstrom diskutovať na primeranej náboženskej úrovni. Ukázať mu, že sú schopní partneri na riešenie aj tých najzložitejších teologických otázok.

Ježiš však – ako vždy – učeníkov znovu zaskočil. Správna odpoveď nie je ani po a ani po b. Existuje ešte jedna odpoveď označená písmenom c) „Stalo sa to preto, aby boli Božie skutky zjavené na ňom.“ Čo to znamená, že Boh cez určité situácie zjavuje svoje skutky?

Potrebuje však Pán Boh obklopiť človeka absolútnou tmou, zbaviť ho zážitku vidieť svet okolo len preto, aby na ňom mohol potom demonštrovať svoju uzdravujúcu moc? Nie. Neverím, žeby to bolo tak.

Ako to teda je? Ako to Ježiš vysvetlí?  „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia.“ Hovorí, že existuje aj utrpenie, ktorého príčina nie ja ani v Bohu, ale ani v človeku a nedokážeme ho logicky ani teologicky zdôvodniť. Ježiš nezačne riešiť otázku pôvodu zla. Svojím postojom dáva učeníkom dôležité ponaučenie. „Trpiaci človek sa nikdy nesmie stať predmetom náboženskej diskusie. Nehľadajte príčinu jeho utrpenia. Nezaťažujte sa otázkami, ktoré nás presahujú a na tejto zemi ich nikdy uspokojivo nevyriešime.“

A potom Kristus urobí to, čo v jeho dobe nedokázal urobiť nijaký rabín ani lekár. On toho slepého človeka uzdravuje. Nezaoberá sa otázkou, koho hriech spôsobil slepotu, nehľadá vinníka. Hľadá spôsob, ako tomu úbožiakovi pomôcť a zbaviť ho jeho bremena. Ježiš pridáva ďalšie ponaučenie: Nielenže sa trpiaci človek nesmie stať námetom náboženskej či teologickej debaty, ale má sa stať predmetom nášho súcitu, záujmu a konkrétnej pomoci.

Zo správania učeníkov vyplýva jeden tzv. Murphyho zákon: Ak chcete, aby ľudia pre núdzneho človeka nič neurobili, nechajte ich o jeho potrebách diskutovať.

Učeníci sú majstri v predkladaní námetov na teologické diskusie. Ale Ježiš odmieta strácať čas zbytočnými rečami o príčinách utrpenia a prechádza k záchrannej akcii. Tým obracia naruby zaužívané náboženské zvyklosti učeníkov a asi aj predstavy väčšiny vtedajšej izraelskej pospolitosti.

Príbeh o zázračnom uzdravení slepca sa u Jána nekončí jeho odchodom k jazeru Siloe, umytím a uzdravením. Príbeh má pokračovanie, detailné a pomerne dlhé. Určite je to jedno z najdlhších pokračovaní zázraku uzdravenia, aké máme zaznamenané v evanjeliách.

Je rozdelené na tri časti – podľa počtu dialógov, ktoré uzdravený vedie po svojom uzdravení.

Skôr než sa dostaneme k prvému dialógu, treba poznamenať, že v príbehu nečítame o tom, že by sa slepý po uzdravení  a návrate od jazera s Ježišom stretol. Každý z dvojice Ježiš – slepý išiel svojou cestou ďalej. Uzdravený aj keby chcel, nemal vlastne komu poďakovať a svojho dobrodincu vlastne ani nevidel.

Evanjelista Ján ukazuje, že prvý dialóg uzdravený vedie so susedmi. S kým iným. (v. 8-12) Prečítam verše 8.9. Po tom, čo potvrdil svoju totožnosť, spýtali sa ho (v. 10): „Akože sa ti otvorili oči?“

Naším náboženský žargónom povedané, úžasná príležitosť vydať svedectvo. Odpoveď je jednoduchá (v. 11): „Človek, menom Ježiš spravil blato, potrel mi oči a povedal mi: Choď, umy sa…a keď som sa umyl, videl som.“

Človek menom Ježiš – áno, slepý má pravdu. Ježiš je pre neho v tejto chvíli človek – aby som si to overil, pozrel som do gréckeho textu a tam je napísané „antropos“ – človek. Tak vníma Ježiša slepý ako človeka.

To druhé pozoruhodné na jeho odpovedi je jeho poslušné splnenie toho, čo mu povedal Ježiš: „Choď, umy sa a keď som ho poslúchol (to v texte nie je), ale môžeme to tam pokojne do odpovede doplniť – vyzdravel som. Stačilo poslúchnuť slová tohto človeka a v mojom živote sa diali zázraky. Najjednoduchšie svedectvo, aké som kedy počul.

Druhý dialóg, to je už tvrdší kaliber. Nebudeme ho rozoberať detailne. Nás zaujíma, že sa odohralo medzi uzdraveným a farizejmi. Dôvod, prečo sa dostal k farizejom bol prozaický. Bol uzdravený v sobotu. Ján nám to až doteraz nepovažoval za potrebné povedať. Prečo by aj, keď to pre neho vôbec nie je podstatné. Ale pre farizejov zdá sa, že je to kľúčové a mrzí ich to. Aj oni mu položia otázku, aby zopakoval, čo sa stalo.

Pre nich je jasné, že Ježiš nemôže byť od Boha. A čo je kritériom? To, či zachováva sobotu.

Nestáva sa to niekedy aj nám, že automaticky zatrieďujem kresťanov do dvoch skupín len na základe tohto istého kritéria?

Ale ak sa susedia pýtali to isté, farizejov zaujíma aj čosi viac. Zaujíma ich postoj uzdraveného k tomu, kto ho uzdravil. A asi si neuvedomujú akú dôležitú otázku kladú: „Co hovoríš o ňom ty?“ Inými slovami, Čím je pre teba Kristus? Aký je tvoj vzťah k nemu? Čo pre teba znamená?

Znovu je tu príležitosť vydať svedectvo. A to svedectvo je prekvapujúce: „Je prorok.“ Ako je možné, že ešte pred chvíľou bol Ježiš pre neho človek a teraz je prorok? Neviem. Možno v ňom toto presvedčenie vyvolali farizeji svojou prehnanou protiježišovskou agitáciou a on si uvedomil súvislosti, ktoré dovtedy nechápal.

Dialóg pokračuje ďalej. Farizeji si zavolajú na podanie vysvetlenia aj jeho rodičov. No tí odmietajú zastať sa syna zo strachu pred tým, žeby ich mohli vyhodiť zo synagógy. Po ironickej otázke uzdraveného, či sa aj oni farizeji nechcú stať jeho učeníkmi, sa nahnevali a vyhodili ho. Grécky výraz „ekballo“, ktorý je preložený ako „vyhodili“, má ešte význam vylúčili, vyhnali, prinútili odísť. V mediálnom tvare dokonca znamená vyhodiť niečo cez palubu do mora.

Zvláštny koniec výborového jednania. Človeka, ktorý bol dlhé roky mimo synagógy aj mimo spoločnosti, človeka, ktorý patrí so svojím handicapom medzi jej spodinu, Ježiš svojím uzdravením vracia späť medzi normálnych ľudí. A veriaci ľudia, ktorí by mu mali teraz podať pomocnú ruku a dokončiť jeho zaradenie do náboženského i občianskeho života, s ním kvôli tomu, že sa odmieta dištancovať od Ježiša a odmieta o ňom vyhlásiť že je hriešny (v. 24) spretrhajú všetky putá. A ten človek je znovu sám – bez pomoci, bez priateľov a spolubratov.

A prichádza posledné dejstvo.  Posledný, tretí dialóg.

  1. 35 – I počul Ježiš, že ho vyhodili.

Ježiš ide za človekom, ktorého všetci opustili a ktorý sa znovu ocitá na okraji spoločnosti. Teraz sa tam nachádza kvôli Ježišovi, kvôli svojej viere v proroka a svojim sympatiám k svojmu Uzdraviteľovi. Ježiš sa ujíma sa toho, pre ktorého sa medzi veriacimi nenašlo miesto. Jeho záujem o osud obyčajného žobráka len potvrdzuje nezištnú motiváciu Ježišovej služby a jeho láskyplný vzťah k ľuďom nezávislý od toho, kto sú.

Prichádza vyvrcholenie kapitoly (v. 36-38)

„Verím, Pane.“

Uzdravený nazve Ježiša svojím Pánom. Na začiatku sa vyjadril, že ho uzdravil človek. Farizejom povedal, že Ježiš je pre neho prorok. V tejto chvíli je Ježiš pre neho Syn človeka, jeho Pán.

Ján nemohol ukončiť príbeh len správou o uzdravení. Skutočné uzdravenie sa odohralo až v tejto chvíli. Vo chvíli vyznania, že Ježiš je jeho Pán. Vtedy sa otvoril aj jeho duchovný zrak. Jednoduché vyznanie a ten najjednoduchší bohoslužobný úkon, ktorým je klaňanie ukazujú, že to uzdravený myslí s úctou k Ježišovi vážne.

Nebyť zvedavých otázok susedov a nepríjemného pohovoru u farizejov, uzdravený by si nemusel ujasniť otázku, kto je pre neho Ježiš. Bol nútený nájsť na túto otázku odpoveď.

Aj keď bol ponechaný sám na seba, aj keď sa zdalo, že ho Ježiš nechal v tomto živote plávať sám, ten človek sa nestratil. Prekvapuje nás jeho odvaha, s akou sa postupne stáva Ježišovým vyznavačom.

Aj my žijeme v prostredí, kde sme konfrontovaní s otázkami zvedavými, ale aj nepríjemnými, aj my musíme  niekdy odolávať tlakom spoločnosti, ktorá spochybňuje našu duchovnú skúsenosť. Znovu a znovu si musíme klásť otázku, ktorú kládli farizeji uzdravenému: Čo hovoríš o ňom ty? Čím je pre teba Kristus?

Je len človek? Prorok? Alebo aj Pán? Ale Pán so všetkým, čo sa za týmto slovom v biblickom chápaní skrýva? Veríš v Syna človeka?

Príbeh o uzdravenom slepcovi ma napĺňa nádejou, že Pán Boh môže otvoriť aj môj duchovný zrak, pretože ako hovorí Kristus prišiel na tento svet práve preto, aby tí, čo sa cítia duchovne slepí, videli. A tí, ktorí poslúchnu jeho výzvu: Choď a umy sa, budú skutočne vidieť.

Ježiš mal pravdu. Na slepom žobrákovi Boh vyjavil svoj skutok – skutok lásky, skutok telesného i duchovného uzdravenia, skutok poslušného nasledovania, skutok odvahy vyznať, že Kristus je môj Pán. Žobrákova viera bola skutočná, viera Božia, viera ako výsledok osobného stretnutia človeka s Bohom.

Slová: „Verím, Pane,“ ukazujú, že je tu niekto, kto dokáže prekonať  všetky handicapy, choroby, nepríjemnosti, nešťastia, ba aj smrť. Slová: „Verím Pane,“ robia otázku: Kto zhrešil? bezpedmetnou.

Okolnosti príbehu ukazujú, že Ježiš slepého neuzdravil s nejakým konkrétnym misijným zámerom. Že s ním nešiel jazeru Siloe, aby ho mohol hneď po otázke či v neho verí pokrstiť. Vtedy by mu uzdravený z vďačnosti sľúbil všetko na svete. Ale Ježiš sa od neho vzdialil a nijako mu nezasahoval do života. Nechal ho prejsť ťažkou skúškou. Nechal ho zakúsiť poníženie i pohŕdanie pre svoju krehkú vieru. Nechal ho, aby si tie najťažšie otázky v sebe vysporiadal sám. Bez Ježišovej prítomnosti. A keď sa ho Kristus spýta po tom, čo ho vyhodia zo synagógy, či verí v Syna človeka, odpovie mu, že nevie, kto to je. To je dôkaz, že uzdravenie nemalo nijaký misijný zámer. Bolo výsledkom Ježišovej nezištnej služby bez ohľadu na to, či sa ten človek stane alebo nestane Ježišovým nasledovníkom. Kristus prichádza za uzdraveným v pravý čas. Keď je už pripravený, aby mohol počuť otázku: Veríš v Syna človeka? Prichádza, aby v ňom upevnil zárodok Božej viery. Verím, Pane už nie je lacným či formálnym vyhlásením, ale pevným osobným rozhodnutím nasledovať Ježiša. Prajem si, aby sme takéto zrelé osobné a pevné rozhodnutie urobili aj my dnes. Amen.