Kázání předsedy Česko-Slovenské unie církve Mikuláše Pavlíka v sobotu 26. listopadu 2016 v Karlových Varech při uvedení kazatele Martina Lindtnera do pastýřské služby:

Miki s MartinemPriznám sa, že neviem, ako teologicky správne nazvať udalosť, ktorá bude dnes súčasťou našej sobotnej bohoslužby. Vysvätenie? Ordinácia? Poverenie k službe? Oddelenie pre službu? Každé označenie v sebe nesie určité významové a teologické posolstvo a dôrazy a žiadne z nich nedokáže v slovnej skratke vystihnúť hĺbku povolania v službe pre nášho Pána Ježiša Krista.

Nechcem sa dnes zaoberať ich rozborom. Rád by som otvoril biblický text v evanjeliu Jána a prečítal pri dnešnej príležitosti text v 21. kapitole verše 15-18, ktorý opisuje povolanie Petra  k pastierskej službe. Neobsahuje nijaký špecifický teologický slovník, ktorý by nám pomohol nájsť ten najvýstižnejší výraz, ale je cenný tým, že o povolaní k službe sa tu hovorí priamo  slovami Ježiša Krista.

Když pojedli, zeptal se Ježíš Šimona Petra: „Šimone, synu Janův, miluješ mne víc než ti zde?“ Odpověděl mu: „Ano, Pane, ty víš, že tě mám rád.“ Řekl mu: „Pas mé beránky!“ Zeptal se ho podruhé: „Šimone, synu Janův, miluješ mne?“ Odpověděl: „Ano, Pane, ty víš, že tě mám rád.“ Řekl mu: „Buď pastýřem mých ovcí!“ Zeptal se ho potřetí: „Šimone, synu Janův, máš mne rád?“

Petr se zarmoutil nad tím, že se ho potřetí zeptal, má-li ho rád. Odpověděl mu: „Pane, ty víš všecko, ty víš také, že tě mám rád.“ Ježíš mu řekl: „Pas mé ovce! Amen, amen, pravím tobě: Když jsi byl mladší, sám ses přepásával a chodil jsi, kam jsi chtěl; ale až zestárneš, vztáhneš ruce a jiný tě přepáše a povede, kam nechceš.“ Jan 21, 15-18

Otázkam, ktoré adresuje Ježiš Petrovi, predchádzalo neúspešné nočné lovenie rýb skupiny siedmich učeníkov. Jeho iniciátorom bol Peter: Idem loviť ryby, povedal ostatným a zdá sa, že nie je až také dôležité, či ho budú nasledovať, alebo nie. Pobyt na jazere mu pomôže aspoň na chvíľu zabudnúť na zmätok v duši a neistotu, ktorú prežíva, keď si spomenie na udalosti posledných týždňov. Ježiš sa učeníkom už niekoľkokrát po vzkriesení zjavil, ale Peter vedel, že skôr či neskôr bude musieť tvárou v tvár svojmu Majstrovi otvoriť jednu záťaž z minulosti. Možno čakal, že Ježiš sa k tomu vráti hneď v prvý nedeľný večer, keď sa zjavil učeníkom. Nestalo sa tak. Kristus vtedy všetkých učeníkov oslovil pozdravom: Pokoj vám! ale v Petrovej duši pokoj nenastal. Ježiš mlčal a on nemal odvahu začať sám. Možno preto sa v ten večer na Tiberiadskom jazere rozhodol definitívne vrátiť k svojmu pôvodnému povolaniu. K istému zárobku, k niečomu, v čom bol dobrý a čomu rozumel. Idem loviť ryby. Tých pár rokov v Ježišovej blízkosti bolo určite zaujímavých, veľa sa od svojho Majstra naučil, o mnohých veciach začal premýšľať úplne inak ako dovtedy, ale ako môže učeník s puncom zradcu pracovať ďalej v službách vzkrieseného Pána?

Ježiš si však vybral na stretnutie s Petrom práve túto chvíľu – keď prežíva neúspech z návratu do bežného života, keď si prestal veriť, keď sa cíti nehodný pre službu zvestovania Božieho kráľovstva, keď je obťažený výčitkami svedomia. Chvíľu, keď je Peter na dne, si Ježiš vyberá, aby mu dal to najdôležitejšie poverenie v živote. Keď jeho sebavedomie, sebaistota, viera vo vlastné schopnosti sú na bode nula, vtedy mu Ježiš kladie tú najdôležitejšiu otázku ako podmienku povolania. Keď prežíva krízu viery, lomcujú ním pochybnosti, či to všetko má zmysel, keď nevie, kde začať a nemá žiaden pevný bod v živote, vtedy ho Ježiš nájde a sadne si s ním k jedlu, ktoré sám pripravil.

V živote a diele Ježiša Krista malo spoločenstvo pri jedle veľmi dôležitú úlohu. Platilo to aj pre ten pamätný deň, o ktorom hovoríme. Vzkriesený Ježiš pripravil Petrovi a jeho spoločníkom dve prekvapenia – zázračný úlovok, z ktorého sa im trhali siete a jedlo – rybu a chlieb. Čakal ich na brehu pri rozloženej pahrebe. Poďte a jedzte – oslovil ich. Z Ježišovej strany bol bohatý úlovok i to, že s nimi sedel pri jedle gestom odpustenia. Odpustenie neznamená len vymazanie viny, vyčistenie trestného registra, ale aj čosi pozitívne – nové spoločenstvo, lásku a starostlivosť.  Povolanie Petra sa odohráva v kontexte Ježišovho odpustenia, prijatia, lásky a starostlivosti. Skôr než ho povolá do služby, dáva mu uistenie o odpustení a prijatí.

Ján naznačuje, že spoločenstvo pri pahrebe prebiehalo v tichu. „Ani jeden z učeníkov neodvážil sa ho spýtať…“ Po jedle však nasleduje dôležitý rozhovor – medzi Ježišom a Petrom. Je možné, že prebiehal bez svedkov. Naznačuje to 20. verš: „Obrátiac sa, videl za sebou ísť učeníka, ktorého Ježiš miloval…“ Vzhľadom na citlivý obsah rozhovoru možno Ježiš nechcel, aby prebiehal v prítomnosti druhých a na pobreží jazera mohol byť s Petrom osamote. Je to náznak, že povolanie sa odohráva na tej najintímnejšej rovine – len medzi človekom a Bohom. V tichu, bez kulís.

Otázka, ktorú Ježiš položí Petrovi – dokonca trikrát – je prekvapujúca: „Miluješ ma?“ Prirodzenejšie by bolo spýtať sa na schopnosti kandidáta na pastiersky úrad, na jeho víziu cirkvi do budúcnosti, na to, čo už dosiahol, na znalosť jazykov, diplomatické schopnosti. Ježiša akoby nič z toho nezaujímalo.

Naša cirkevná príručka obsahuje 15 skúšobných otázok, ktorými by sme mali overiť pripravenosť kandidáta na vysvätenie. Mnohé z nich by Peter nesplnil – ukončené teologické vzdelanie, minimálne päťročná skúsenosť v rôznych oblastiach pastorálnej práce, duchovná vyrovnanosť, spoločenská zrelosť, ochota k tímovej spolupráci, príkladný  kresťanský život, príklad v dávaní darov a desiatkov, znalosť cirkevných predpisov ako sú vyjadrené v Cirkevnom poriadku…  

Ježiš nedrží v ruke príručku. Má len jednu podmienku: Miluješ ma?

Je to ústredná otázka našej kresťanskej služby – a zároveň najťažšia. Ozvena toho najdôležitejšieho starozmluvného prikázania – Milovať budeš svojho Boha… Ježiš potvrdzuje Hospodinove slová, ale preformuluje ich do otázky: Miluješ ma? Budeš ma milovať?

V Starej zmluve sa toto prikázanie nachádza až na konci Tóry v 6. kapitole Deuteronomia, keď sú predtým zaznamenané všetky Hospodinove mocné skutky a zázraky, ktorými viedol svoj ľud z Egypta do zasľúbenej zeme.

„My milujeme, lebo on prv miloval nás,“ píše Ján vo svojom 1. liste a platí to aj pre toto Božie prikázanie. Hospodin žiada lásku, pretože ju predtým sám prejavil a ukázal. Podobne aj Ježiš počas svojho života na zemi ukázal, že miluje človeka a prakticky to svojou službou každý deň dokazoval.

A urobil to aj tesne predtým, než položil Petrovi túto otázku – pri spoločnom jedle, ktoré znamenalo odpustenie, bez akýchkoľvek ďalších podmienok, bez pripomínania a rozoberania Petrovej minulosti, dokonca bez potreby pred Ježišom vyznať svoj hriech.

Kladná odpoveď na túto otázku je nevyhnutnou podmienkou služby. Bez nej by nezaznelo: Pas moje baránky, pas moje ovečky. Ak sme Božiu lásku neprijali, nemôžeme ju dávať ďalej. Povolanie do Božej služby znamená konkrétne odhaľovať a oznamovať, že Boh je láska. Toto tvrdenie môže znieť banálne, ba až naivne, ale len veľmi málo ľudí vie, že sú milovaní bez podmienok. Ak sme s Ježišom sedeli pri spoločnom stole, ak sme prebývali v bezprostrednej Božej blízkosti, potom nemôžeme robiť nič iné, než prinášať uzdravenie, zmierenie, nový život a nádej kamkoľvek prídeme. Svedčiť o Božej láske formou ohlasovania, vyučovania, poradenstva, zmierňovaním utrpenia našich blížnych, ale aj ďalšími spôsobmi. Slovo „pásť“ možno v tomto kontexte nahradiť slovom „milovať“. Miluj moje ovečky. Miluješ ma? Ak ma miluješ, budeš milovať aj moje ovečky. Petrova láska k Ježišovi sa môže realizovať jediným spôsobom – službou.

Ježiš nám predstavuje model pastierskej služby, v ktorom majú ovce úžitok z pastiera, a nie pastier z oviec, ako je to bežné.

Keď Ježiš trikrát poverila Petra, aby bol milujúcim pastierom, dodal ešte tieto slová: v. 18.

Okolo nás počujeme presný opak: „Keď si mladý, si závislý a nemôžeš ísť kam chceš, ale keď budeš starší, budeš sa sám rozhodovať a určovať kroky svojho života.“

Ježiš má však odlišnú predstavu o zrelosti: je to ochota a schopnosť nechať sa viesť tam, kam by si radšej nešiel. Konfrontuje Petra s tvrdou pravdou, že Kristov služobník sa nechá viesť aj na neznáme, nepríjemné a nepríťažlivé miesto. Cesta pastiera v cirkvi nie je cestou nahor, cesta, do ktorej ľudia okolo nás tak veľa investujú, ale cesta nadol, ktorá sa môže skončiť aj na kríži.  Kristov služobník by sa nemal nechať ovládať nekontrolovateľným popudom smerovať nahor, dostať sa na vrchol a naplniť ambíciu po moci. Ježišov život stojí radikálne nad filozofiou cesty nahor a je proti nej. Prišiel k nám a žil medzi nami ako otrok, služobník. Božia cesta je cesta nadol, do hĺbky.

Evanjelium tu ukazuje na radikálny koncept kresťanskej služby – je to služba bezmocnosti a pokory. Neznamená to, že sa pastier stáva obeťou manipulácie prostredia, v ktorom sa nachádza. Nie je to psychologicky alebo charakterovo slabá osobnosť, ktorá nemá chrbtovú kosť a necháva ostatných robiť rozhodnutia za neho a skrýva sa za nich.

On sa len vzdáva moci v mene lásky, a robí to vedome, pretože dôveruje Ježišovi a nasleduje ho na ceste do hĺbky.

Preto Peter zostane v Jeruzaleme a trpezlivo čaká na naplnenie zasľúbenia o zoslaní Ducha Svätého, nechá sa uvrhnúť do väzenia a postaviť pred súd, navštívi pohana v jeho dome a ako Izraelita bude učiť, že aj pohania môžu patriť do cirkvi aj bez obriezky. Dokonca prijme napomenutie od Pavla, ktorý nepatril medzi Dvanástich. Jeho život a službu už vedie niekto iný. Vodca cirkvi sa sám necháva viesť – Ježišovým slovom, starostlivosťou o cirkev, o ovečky dobrého pastiera. Peter nasleduje Ježiša na ceste do hĺbky.

Preto nie až také dôležité, ako pomenujeme dnešnú bohoslužbu. Či to bude vysvätenie alebo poverenie k službe. Dôležité je, aby si milý Martin prijal na základe Božieho slova uistenie, že Ježiš s tebou počíta vo svojej službe a prijíma ťa podobne ako Petra. On bol ten prvý, ktorý ťa miloval a našiel a skôr než ťa poverí tým, aby si sa staral o jeho ovečky, chce, aby si vyjadril vo svojom vnútri túžbu byť v jeho blízkosti a nasledovať ho v zvláštnej pastierskej službe. Cirkev chce dnes toto tvoje rozhodnutie spečatiť modlitbou a skladaním rúk. Prajeme ti, aby tvoja služba bola nasledovaním Božej cesty do hĺbky, ktorá je paradoxne nakoniec cestou do neba. Amen.